Každý jeden človek prechádza počas života viacerými fázami vzdelania. Možno si to často ani neuvedomujeme, ale už od útleho detstva sa stále niečo učíme. Chodiť, rozprávať, úspešne odložiť plienky, neskôr čítať, písať, počítať. Ani si neuvedomíte a lámete si hlavu s kvadratickými rovnicami.

Ako školopovinné deti sme si viacerí želali, aby sme už konečne opustili základnú školu, potom sme chceli mať za sebou maturitu, lebo na vysokej škole už toho učenia „vraj“ nie je veľa. Veď na vysokej sa viac žúruje ako študuje. A úplne najlepšia alternatíva v očiach školákov je chodiť do práce. Veď keď sa dospeláci vrátia po pracovnom dni domov, majú voľno. Žiadne domáce úlohy, žiadne povinnosti.
 
Je to naozaj tak?
Až po nástupe do skutočného pracovného kolotoča si nejeden z nás povzdychol, ako rád by sa vrátil do školy. Aký pekný a bezstarostný život to bol, však? Nikto z nás si samozrejme v detstve neuvedomoval, že všetko to učenie malo naozaj zmysel. Aj vtedy, keď sme s plačom písali domáce úlohy, pričom by sme radšej behali po ihrisku alebo sme navštevovali množstvo záujmových krúžkov, zatiaľ čo naši kamoši už dávno sedeli vonku s partiou.

Darmo nám rodičia vysvetľovali, že všetko, čo sa v živote naučíme nám môže byť na niečo dobré. Že všetky naše vedomosti môžeme raz zužitkovať. Až neskôr si mnohí z nás uvedomili, že to bola pravda a často tieto argumenty používame i na vlastných deťoch. Treba si uvedomiť, že to, čo už raz máme v hlave zafixované nám z nej už nikto nezoberie.

Aj keď je potrebné naše vedomosti občas zopakovať a oprášiť, nikdy nemôžeme vedieť, kedy sa nám naše vedomosti a nadobudnuté vzdelanie môžu zísť. Aj keď sa nám často nechce učiť sa novým veciam, netreba zaspať na vavrínoch a neustále sa vzdelávať a viesť k tomu i mladú generáciu.